HALITOSIS.Halitóza je lekársky termín pre nepríjemný dych, ktorý je až hnilobného pachu. Vzniká prevažne bakteriálnym rozkladom organického materiálu v ústnej dutine. Tento proces vedie k tvorbe prchavých zlúčením síry, a práve tieto sú zodpovedné za nepríjemný dych. Problém je možné analyzovať a kvantifikovať organoleptickými meraniami. Až 80% halitózy má pôvod v dutine ústnej,
V nedostatočnej ústnej hygiene, v zápale ďasien a predovšetkým v zápale parodontu, a najviac v povlaku jazyka. Hlavnou príčinou sú baktérie, až 750 rôznych druhov, z nich väčšina je špecifická pre ústnu dutinu. Baktérie adherujú ako biofilm ku slizniciam, jazyku, v menšej miere k lícnej sliznici, k zubom, ďasnám, a žijú v parodontálnych vačkoch, kryptách mandlí a v slinách. Ak nie sú tieto baktérie pravidelne v priebehu 12 hodín redukované, vytvorí sa plak. Tentom proces prevažuje najmä v miestach, kde sú baktérie skryté, v gingiválnom sulku, parodontálnych vačkoch, medzizubných priestoroch, na členitom povrchu jazyka. Všetko sú to miesta,
kde je čistenie bežnou kefkou neúčinné. Po 24-48 hodinách dochádza k zápalovej reakcii, ktorá vedie k zápalu ďasna s opuchom, zafarbením a krvácaním.
Najdôležitejší povrch v ústach pre udržiavanie baktérií je povrch jazyka. Baktérie spolu s odlúpenými slizničnými bunkami a zbytkami jedla vytvárajú plak, ktorý má bielu, žltú, zelenú alebo hnedú farbu. Najviac plaku a baktérií je v zadnej časti jazyka,
v mieste s horšie dosiahnuteľnou hygienou.
Zodopovedné baktérie: Treponema denticola, Porphyromonas gingivalis, Prevotella intermedia, Prevotella melaninogenica, Tannerella forsythi, Fusobakterium nucleatum. Určitú úlohu môže mať: Veillonella a Haemophilus. Všetky produkujú pri kontakte so
zložkami krvi, slinnými proteínmi, odlúpenými slizničnými bunkamin alebo zbytkami jedla sírne plyny. Zapáchajúci dych je možné definovať ako subjektívny čuchový vnem dychu určitého človeka, ktorý môže byť až odpudivý. Pojmom halitóza sa označuje zápach, ktorý má svoj pôvod v dutine ústnej. Je potrebné dbať na to, aby sa halitóza nezamieňala s pachom, ktorý môže byť po jedlách, liekoch ,metabolických poruchách, ráno po zníženej sekrécii slín ( behom noci je produkcia sliny znížená až o 90% a ústa vyschnú, tým sa zníži parciálny tlak kyslíka a vytvorí sa viac prchavých sírnych zlúčenín a dôjde k vyššej činnosti anaeróbnych baktérií.)…
Halitózu delíme na tri kategórie: pravá halitóza, pseudohalitóza a halitofóbia. Diagnosticky zhromažďujeme údaje z anamnézy a klinické dáta týkajúce sa halitózy. Súčasťou vyšetrenia je intraorálne vyšetrenie, kontrola predchádzajúcich výplní a rekonštrukcií, parodontálna sondáž a vyšetrenie mäkkých tkanív. Kvantitatívne určíme povlak na jazyku-metódou vtlačenej zubnej kefky.Halitóze môžu prispieť aj suchosť v ústach, nedostatočná ústna hygiena, množstvo baktérií v plaku na zuboch a jazyku, zápal ďasien, hnisavé či iné ochorenia parodontu. Zvýšený výskyt môže byť pri celkových infekčných ochoreniach a systémových stavoch.
Medzi typické prchavé zlúčeniny síry , ktoré sú príčinou halitózy, patrí sírovodík, dimetyltrisulfid, sulfid uhličitý a metylmerkaptan. Tieto zlúčeniny často vznikajú v dôsledku rozkladu proteínov skladajúcich sa z aminokyselín s obsahom síry, ako sú cysteín a methionín. Mikrobiálna činnosť je neoddeliteľnou súčasťou vzniku halitózy. Hlavne biofilm na povrchu jazyka je základom rastu vysoko rozmanitej mikroflóry. Zaberá najväčšiu plochu jednotlivých biotopov v ústach. Sú schopné previesť určitú biotransformáciu nutričných substrátov na zapáchajúce prchavé zlúčeniny, hlavne na prchavé zlúčeniny síry. Sírovodík patrí medzi najvýznamnejšie plyny, vyznačuje sa vysokým prahom detekcie pachu, je vysoko nestály.
V prípade zubných kazov a ochorení parodontu existuje mnoho hypotéz, ktoré mikroflóru ústneho biofilmu spájajú s ochorením. Hypotéza špecifického plaku hovorí, že z rôznorodého súboru mikrobiálnych druhov, ktoré sú prítomné v biofilme má len veľmi málo z nich priamu súvislosť s príčinou ochorení. Streptococcus mutans bol takmer vždy zodpovedný za povrchové kazy, ale zubné kazy sa môžu objaviť aj pri zjavnej absencii tohoto druhu. Môže sa vyskytovať aj v prípade , že neexistuje dôkaz o zistiteľnej demineralizácii. V hypotéze nešpecifického plaku je na prvom mieste alternatívny pohľad. Hovorí, že ochorenie je výsledkom interakcie všetkých skupín bakrérií v plaku, podľa tejto teórie je plak mikrobiálnou komunitou. Ak je však etiológia zubných ochorení nešpecifická, je dôkaz o špecifite podaný v tom, že obmedzená podskupina baktérií ( klasifikovaná ako parodontálne patogény ) sa na miestach ochorení pravidelne izoluje vo vyšších počtoch. Formulovaná je tiež tretia hypotéza, ktorá tvorí akýsi prechod medzi prvými dvoma. Hypotéza ekologického plaku hovorí, že zubné kazy a ochorenia parodontu vznikajú v dôsledku envoiromentálnych porúch v danej lokalite.
Biofilm na jazyku a ďaľšie lokality v ústach sú obsadené vysoko rôznorodými mikrobiálnymi komunitami . Môže ísť o stovky rôznych druhov. Mnohé z ich nie je možné kultivovať alebo ich možno len veľmo obtiažne izolovať, a to pravdepodobne preto, že vyžadujú náročné podmienky k rastu. Jedná sa prevažne o minoritné druhy, a zdá sa veľmi nepravdepodobné, že by novo objavené druhy mohli z hladiska počtu niekedy predstavovať viac ako 1% z celej bakteriálnej biomasy. Väčšia časť buniek v danom biofilme sú bunky druhov, ktoré v ňom prevládajú. Je ťažké veriť tomu, že minoritné druhy môžu mať nejaký špecifický priamy vplyv na nepríjemný dych.
V prirodzených ekosystémoch je vzácne, aby boli prevládajúce druhy najnáročnejšie a vykazovali najväčšie nutričné požiadavky, táto vlastnosť je častejšie videná u minoritných špecializovaných mikróbov. Ďaľším kľúčovým prvkov hypotézy ekologického plaku je skutočnosť, že ochorenie, alebo stav je možné podporiť, alebo naopak zvrátiť zásahom do selekčných tlakov zodpovedných za ich obohacovanie. V prípade zápachu z úst zahrňujú takéto selekčné tlaky parciálny tlak kyslíka a oxidačnoredukčný potenciál, ktoré musia byť tak nízke, aby anaeróby mohli prežiť a množiť sa. Aby mohli existovať striktne anaeróbne gradienty, musia mať vrstvy
biofilmu hrúbku niekoľko mikrónov (30-50). Aeróbne a fakultatívne druhy môžu využívať kyslík vo vonkajších vrstvách biofilmu a ponechať tak hlbšie vrstvy ananeróbne. Čo je príčinou, že u niekotrých pacientov nachádzame na jazyku stálu mikrobiálnu populáciu o nízkej hustote, zatiaľ čo u iných populáciu o vysokej hustote, a aké faktory sú pre zachovanie týchto rozdielov dôležité,nie je zatiaľ stále známe.
Medzi niektoré podporné faktory môže patriť spôsob odlupovania povrchu výstelkovej sliznice alebo profil sliznice povrchu jazyka, či koľko jamiek a rýh sa na ňom nachádza. Členitosť povrchu jazyka sa môže s vekom zväčšovať, čo je dôvod, že zápach môže vekom rásť. Medzi nepríjemným dychom a ochoreniami parodontu existuje dokázateľné spojenie. Produkcia prchavých sírnych zlúčením je významne vyššia u pacientov so zápalom ďasien. U pacientov s parodontitídou pravdepodobne existuje korelácia medzi koncentráciou prchavých sírnych zlúčenín a hĺbkou parodontálnych vačkov. Zápach z úst však pravdepodobne s parodontitídou spojený nie je. Povlak na jazyku je hlavným miestom produkcie prchavých sírnych zlúčenín u pacientov s miernou parodonitídou, zatiaľčo u pacientov so závažným ochorením parodotnu sú hlavným miestom vzniku prchavých sírnych zlúčením parodontálne vačky. Ak nebude biofilm v ústach včas odstránený, dôjde k zahájeniu enzymatického rozkladu parodontálneho sulku. Tým sa môžu vytvoriť parodontálne vačky, a v nich sa nachádzajú proteolytické baktérie. Dôsledok parodontitídy je nakoniec rozklad periodontálneho väziva a rezorpcia alveolárnej kosti. Parodontitída je tek prítomná u vysokého percenta halitózy.
V parodontálnych vačkoch s krvácaním boli pri sondáži nájdené vysoké koncentrácie prchavých sírnych zlúčenín, ktoré sú zodpovedné za halitózu. Tieto zlúčeniny sú pre tkanivá toxické a významne ovplyvňujú parodontálne choroby. Prchavé sírne zlúčeniny
menia prestupnosť ústneho a spojovacieho epitelu, sú toxické pre fibroblasty, menia metabolizmus fibronektínov a zasahujú do enzymatických a imunologických reakcií, čo vedie k rozkladu tkaniva.
Liečba.
V prvých krokoch samozrejme odstránenie zubného kameňa, v prípade potreby ohladenie koreňov, odstránenie plaku jazyka. Jednorázová dezinfekcia dutiny ústnej. Nevyhnutné je následne čistenie zubov minimálne dva krát denne, medzizubnýmikefkami a zubnou niťou alebo páskou. Čistenie jazyka je ďalším predpokladom k zachovaniu čistoty ústnej dutiny. Ústne vody môžu dezinfekciu dočasne podporiť, niektoré prípravky sa však nedoporučujú dlhdobo. Nevyhnutuným krokom je ošetrenie
zubov, úprava nevyhovujúcich výplní, protetické ošetrenie. Pacienti, ktorí nosia zubné náhrady , dostanú doporučenie náhradu počas noci nenosiť. Súčasťou vyšetrenia by malo byť aj ORL vyšetrenie.
Antiseptické aktívne zložky znižujú celkový počet baktérií zodpovedných za produkciu prchavých sírnych zlúčenín. Najznámejšou takouto látkou je chlórhexidín. Jeho účinok je založený na adsorpcii týchto pozitívne nabitých, povrchovo aktívnych molekúl na
všetkých ústnych plochách. Kvôli jeho vedľajším účinkom- zmena vnímania chuti, sfarbovanie- sa nedoporučuje dlhodobo. Inou aktívnou zložkou v ústnych vodách je kombinácia aminfluoridov a fluoridu cínatého.AmF sa podobne ako chlórhexidím
rozprestrie po povrchoch v dutine ústnej . Zároveň pozitívne nabité ióny cínu sú známe svojim antimikrobiálnym účinkom.
Ióny kovov sa vyznačujú vysokou afinitou k zlúčeninám síry a na základe toho je možné očakávať, že tieto ióny pomôžu zabrániť tomu, aby sa prchavé sírne zlúčeniny v ústnej dutine uvoľnily do plynnej fázy.
Ako prídavok sa používajú látky pôsobiace priamo na zápach, rôzne aromatické étery, alkoholy a esenciálne oleje.
Obvykle si ľudia, trpaci halitózou , svoj problém neuvedomujú. To im hlavne v kontakte s ďaľšími ľuďmi prináša sociálne problémy. Výrazne sa môže znížiť kvalita spoločenského styku. Väčšina ľudí s halitózou trp !!